Ruku na srdce: Môže chodník, ulica alebo obytný dom nejakým spôsobom diskriminovať ženy? Človek si to ako laik predstaví skôr neutrálne. Pravda je však taká, že áno, všetko vymenované môže pôsobiť na ženy diskriminačne. Už v 90. rokoch to zistila diplomovaná inžinierka Eva Kail. Keď išlo v meste o bývanie, dopravu či verejné priestory, všade sa zohľadňovali v podstate len potreby mužov, muži a to, čo malo slúžiť mužom, bolo meradlom všetkého. Veľa jazdíte autom? Postavme teda viac ciest. Potreby žien boli údajne, ako zaiste vieme, „zohľadnené“ takisto, ale v skutočnosti to bolo presne naopak, ženy a ich potreby boli znevýhodňované a to systematicky. A veru, trvalo to až dovtedy, kým nevstúpila do hry urbanistka Eva Kail, žena, ktorá už vtedy nejaký čas pracovala pre mesto Viedeň. Vrhla sa na dôkladný zber údajov a začala skúmať, ako muži a ženy využívajú tie ktoré priestory. Netrvalo dlho a Eve Kail to bolo jasné. Výskum na tému „ako a ako často ženy a muži využívajú mestské priestory“ ukázal, že tento druh zamerania má rozhodne negatívny vplyv na každodenný život žien.

Negatívny napríklad v tom zmysle, že v tom čase boli dve tretiny všetkých peších chodcov práve ženy a tento rodový fakt sa jednoducho mal zohľadniť pri plánovaní, mesto sa malo viac orientovať na ich potreby (napríklad široké, dobre osvetlené chodníky). Eva Kail sa tejto medzery chopila a rodové zohľadňovanie pri plánovaní ju neopustilo ani ako 65-ročnú.

Nie je ľahké vás zastihnúť, pani Kail. Nie ste po 37 rokoch vo fachu už na zaslúženom dôchodku?

Môj manžel hovorí, že je to so mnou horšie ako predtým. Práve letím do Rijádu na jeden z najväčších realitných veľtrhov na svete, kde budem mať prednášku. Som tiež členkou poradného výboru v Nemecku a medzinárodnej pracovnej skupiny na tému gender a priestorová transformácia. A práve som sa vrátila z Hamburgu, kde som zastupovala GIZ, Nemeckú spoločnosť pre medzinárodnú spoluprácu.

Bije sa o vás celý svet. Prečo?

Moja odborná oblasť, „gender planning“, je už nejaký čas veľmi dôležitá téma, aj na medzinárodnej úrovni. Téma pojednáva o tom, aby sa pri všetkých rozhodnutiach zohľadňovali rôzne životné situácie a záujmy ľudí všetkých pohlaví.

Ako ste na túto tému vlastne narazili?

Po prvýkrát som si to všimla už počas štúdií, uvedomila som si, že plánovanie môže súvisieť s otázkou rodovej rovnosti, konkrétne som na to narazila v projekte „ Rozvoj cestovného ruchu v dvoch vidieckych obciach v spolkovej krajine Salzburg“. Jedna z týchto obcí už bola rozvinutá vďaka prítomnosti lyžiarskeho strediska, druhá bola ešte malou zabudnutou dedinkou v Lungau. Skúmali sme tu vplyv prenájmu súkromných izieb na rozvoj cestovného ruchu a pýtali sme sa na to ľudí, ktorí tam žili. Jedna žena povedala: „Je to naozaj výzva a veľmi náročné, ľudia sa vždy chcú rozprávať, chcú si vytvoriť nejaké puto s prenajímajúcou rodinou. A môj manžel je vždy nahnevaný, keď príde domov a hostia sedia u nás v obývačke.“ Vtedy mi došlo, že ak sa v dome prenajíma súkromná izba, všetka práca okolo je na pleciach ženy.

Čo ste teda potom podnikli?

Keď som začala pracovať ako urbanistka pre mesto Viedeň, zaoberala som sa feministickými teóriami projektovania. Na jednej víkendovej akcii, ktorá bola venovaná ženskej politike, som viedla pracovnú skupinu zameranú na plánovanie. Môj prístup sa odvíjal z prežívania môjho vlastného každodenného života: Ako sa pohybujem po meste, kde bývam, ako vyzerá moje okolie...? Každá účastníčka tejto víkendovej akcie mi tam tiež opísala svoj každodenný život a teda výsledkom bol celkom pestrý obraz. Z tejto inšpirácie vznikla v roku 1991 výstava „Komu patrí verejný priestor? Každodenný život žien v meste“.

Ohradil sa niekto voči týmto nápadom?

Samozrejme. V mestskej správe sa objavili komentáre ako „To teraz máme asfalt natrieť na ružovo?“ alebo „ Ak bude táto výstava, žiadam výstavu Pes alebo kanárik vo veľkomeste“.

Ako sa vám teda podarilo presadiť sa?

Na jednej strane zaznamenala výstava naozajstný úspech. Na strane druhej z nej vyšla potreba otvoriť mnoho diskusií. Sociálne otázky je totiž potrebné preložiť do technickej reči. Keď technici začali so mnou diskutovať, uvedomila som si, že teraz ja čas hovoriť na rovinu.

Čo presne ste chceli urobiť inak?

V projekte „ Ženy-Dielo-Mesto“ sme sa napríklad zamerali na to, aby boli pôdorysy flexibilné a mohli sa prispôsobiť všetkým životným fázam a potrebám. Okrem toho sme sa v projekte zamerali na kuchynské výklenky, aby odtiaľ ženy mohli sledovať cez okno deti, ako sa hrajú vonku, a to z troch strán. V celom areáli nejazdia autá, sú tam obchody, integrovaná materská škola a školy sú taktiež v blízkosti, takže krátke vzdialenosti sú zaručené. Dizajn parku a detského ihriska, v ktorom sme zohľadnili citlivý rodový prístup, poskytoval viac priestoru dievčatám. Bežné ihriská, ktoré sú zväčša uspôsobené na loptové hry, totiž využívajú skôr chlapci; dievčatá sa pri vysokom nápore a jednostrannej ponuke skôr stiahnu. Vytvorením pestrejšej ponuky a väčšieho priestoru pre rôzne druhy športov, ako napríklad slacklining, volejbal alebo vytvorením väčšieho priestoru na stretávanie sa to však dá zmeniť.

Ako ste dosiahli, že vás vypočuli?

Naučila som sa jedno: Porota prijíma rozhodnutia počas kávových prestávok. Treba zistiť, kde sú ľudia, ktorí majú silu ovplyvňovať názor a zapojiť sa do diskusie. Dobrými, aktívne predloženými argumentmi si v komisii možno vybudovať určitú pozíciu. Vždy som bola tá, ktorá kládla „hlúpe otázky“. V skupine to pôsobí odzbrojujúco, ale kto sa pýta, ten vedie!

Aká úlohu hrá v gender plánovaní udržateľnosť?

Veľkú! Ak by pred 30 rokmi niekto počúval urbanistky, ktoré presadzovali pri plánovaní feministický pohľad, mestá by dnes boli oveľa udržateľnejšie. Pretože vždy sme hovorili, že je potrebné podporovať ekologickú dopravu, verejnú dopravu, chôdzu pešo a tiež jazdenie na bicykli. Peší chodci alebo užívatelia verejnej dopravy sú najmä ženy, preto je dôležité najmä to, aká bezpečná a pohodlná je infraštruktúra. U žien je tiež menej výrazná emocionálna fetišizácia automobilov.

Ako to myslíte?

K tomuto dopravnému prostriedku zaujímajú ženy jednoducho racionálnejší postoj. Raz sme to analyzovali: Aj keď majú ženy k dispozícii auto len pre seba, jazdia ním o 20 percent menej ako muži. Z tohto pohľadu sa stávali čoraz dôležitejšími aj zelené plochy: Pre všetkých tých, ktorí sú viazaní na dané miesto, je rozhodujúca kvalita životného prostredia. To samozrejme neplatí len pre ženy, ale pre všetkých, ktorí sa dnes venujú starostlivosti v rámci sociálnych služieb, a tiež starostlivosti o starších ľudí, deti a telesne postihnutých. Ak však využívam auto na to, aby som sa dostala do práce a potom z práce domov, na okolí mi až tak nezáleží, pretože nakupovať pešo aj tak nikdy nechodím.

Čo by ste ešte radi presadili, keby ste mali neobmedzenú silu a prostriedky?

Rada by som odštartovala pragmatické utópie, ako je mesto bez áut. Práve v starých štvrtiach sú autá väčšinou zaparkované na uliciach, v noci vydávajú teplo a sú spoluzodpovedné za tropické noci, ktoré nás teda vedia v lete pekne potrápiť. Na takýchto parkoviskách by sa dali ľahko vysadiť stromy a tiež odstrániť spevnené plochy. Niekedy snívam o tom, že by sa veľa vecí dalo spravovať kooperatívne, v malých, samoorganizovaných susedských sieťach. S dedinskou energiou v tom najlepšom zmysle slova, so súdržnosťou, ktorú je naozaj cítiť. Možno práve v tom tkvie naša skutočná budúcnosť.

Ako sa mesto stáva rodovo rovným?

Aby sa ľudia každého pohlavia a veku cítili dobre, je najprv potrebné preskúmať ich potreby. Dnes je jasné, že ženy (aj preto, že stále vykonávajú väčšinu práce v oblasti starostlivosti) profitujú z nasledujúceho:

  • krátke vzdialenosti do škôl, materských škôl, služieb a obchodov
  • dobré spojenie verejnou dopravou;
  • kombinácia obchodov, reštaurácií a bytov, takže po zatvorení obchodov sú ulice osvetlené, čo zvyšuje bezpečnosť;
  • širšie chodníky s hladším povrchom pre kočíky a pojazdné chodítka;
  • viac peších zón s cyklistickými pruhmi a hladkými chodníkmi (ženy viac chodia pešo a jazdia na bicykli) ;
  • viac bezpečných cyklotrás s pohodlnou šírkou;
  • stromy namiesto kríkov pri chodníkoch umožňujú lepší výhľad, čo zvyšuje bezpečnosť žien a v lete sa stromy postarajú aj o tieň;
  • dobré osvetlenie na uliciach, v odstavných priestoroch pre bicykle, v práčovniach a na schodiskách;
  • a v neposlednom rade: ak sú ulice častejšie pomenované po slávnych ženách, prispieva to k väčšej spravodlivosti.